Vitajte v Lehote
Privítanie rodákov na Lehote
Nuž, vitajte moji milí!
Dlho som vás čakala. Všetko som sa dozvedela od pána starostu. Prišla som, aby som vám povedala čosi o nás Lehotákoch, Dolinároch a Kopaničaroch. Poviem vám to tak, ako nás to učili v škole.
Neviem, či viete, že naši predkovia sem prišli z brezovských a myjavských kopaníc.
Počuli ste o starom Pagáčovi, že začal krepírovať. Jožko Króner ho dobre zahral. Takže vy Bednárovci, Kravárikovci, Šuranovci a my Pagáčovci sme sa sem presťahovali už velice dávno. Bolo to tak asi v rokoch 1780 až 1785. Kto si to má pamätať? Prečo naši sem prišli?
Počuli ste, že nás evanjelikov nemali radi maďarskí páni. Veľa si naši vytrpeli. Tu v Novej Lehote si našli nový domov. Chlapi pracovali v horách s drevom. Ženy mali plné ruky roboty okolo domácnosti a detí. Každá rodina bola bohatá na deti. Na Novej Lehote vtedy žilo vyše 400 obyvateľov.
Chlapi si našli prácu v papierňach, v mlynoch a vyrábali veci z dreva. Tieto výrobky predávali na jarmokoch. Vedeli vyrobiť vozy, pluhy, vidly, metly,...
Problémom bolo vlastníctvo lesov. Všetky lesy patrili zemepánovi z tematínskeho panstva.
Ako v každej poriadnej obci aj my sme mali krčmu. Vlastnil ju Žid, ako inak. Okolo roku 1860 tu v Novej Lehote - Doline vybudovali skláreň. Prišli sem bývať zas noví obyvatelia. V roku 1866 si evanjelici v Novej Lehote začali budovať kostol. V tom čase mala Nová lehota vyše 500 obyvateľov.
V lete často chodili mládenci a dievky pracovať do bohatších krajov. Tak si zarábali na živobytie. Chlapi furmanili. Zvážali drevo, zásobovali pánov palivom. Ženy tkali, šili, vyšívali. Zbierali hríby, šípky, a iné lesné plody.
Deti museli pomáhať na poliach aj pri domácich prácach. Prať chodili k potoku. Piestom vybúchali prádlo, aby bolo krásne biele. Mydlo si vyrábali doma. Cez leto si pozavárali a nasušili ovocia. Navarili lekváru. Veď v zime sa to všetko pojedlo. Poznali mnoho liečivých rastlín. Okolité polia boli vždy kamenisté a málo úrodné. Ťažko sa na nich pracovalo. Zimy tu bývali dlhé a studené. Jar krátka a letá dosť studené. Jeseň bývala daždivá. Veľmi veľa detí i dospelých padli za obeť cholere, suchotinám, týfusu.
Ani našej dedine sa nevyhla 1. svetová vojna. Pomníky padlých sú v dedine. Boli to ťažké časy. Po 1. svetovej vojne veľa ľudí z Lehoty odišlo do Ameriky. Zarobili tam peniaze. Niektorí sa vrátili, aby si tu postavili nové domy, kúpili role... Niektorí tam zostali a viac sa nevrátili.
Keď som bola mladá v roku 1932 sme tu mali zemetrasenie. Prepadol sa potôčik, asi 1 km dĺžky sa stratil pod zemou. Bola to záhada, rada som o nej vnúčatkám rozprávala. Zaujímalo ich to. Vždy sa pýtali, čo bolo ďalej.
Mali sme radi zábavu, preto sme si vybudovali aj kultúrny dom, bolo to v roku 1937. Tam sme hrávali divadlá, bývala tam muzika a všeličo iné. Pokojné roky sa skončili, keď začala 2. svetová vojna v roku 1939.
Zažili sme tu veľa utrpenia. Nemci tu bombardovali, zabíjali, drancovali.
Naši chlapi sa pridali k partizánom. Doma sme veľmi trpeli. Mnoho Židov sme zachránili. Všetci sa báli o seba aj o rodinu, ale aj tak sme pomáhali. Každý pomáhal, ako vedel.
Po 2. svetovej vojne zas mnoho našich ľudí odišlo na Maďare na Dolniaky. Domy po nich neostali prázdne. Vtedy odišlo 15 rodín. A to už poznáte. Veď to boli vaši rodičia a starí rodičia. Bola som tam na Hrušove aj ja neraz. Môj syn Janko a nevesta Rózka ma vždy vo svojom novom dome privítali. Bolo mi tam dobre, ale domov na Kopanice som sa vždy rada vrátila. To je môj rodný kraj. Svoje vnúčatká som učila sa modliť. Vlastulka ma vždy poslúchla, vedela sa pekne modliť. „ Anjeličku buď strážničku...“Z nej mohla byť farárka. Ľubko sa nechcel zadarmo modliť. Za modlenie si vždy pýtal peniaze. Za týždeň som mu dala 5 korún. Musel si ich dať do prasiatka. Moje vnúčatká Ľubko, Vlastulka a Zlatička mali radi sušené slivky, hrušky, jablká, šípky, zázvorníky a medovníky. Vždy som im doniesla.
Aj pre vás som dnes nachystala. Verím, že vám budú chutiť.
Teraz vás chcem všetkých vidieť, ktorí ste z Lehoty.
Budem vás volať podľa rodín. Pekne sem príďte a voľačo dostanete.